Retro reportáž: Plavba Družby (1979)

Tohtoročná Plavba po rieke Poprad je starostlivo pripravená. Na miesto stretnutia prichádzajú medzi prvými účastníci z Poľska a Prešova. Tábor pomaly rastie, poľština sa mieša so šarišským nárečím, vítajú sa starí známi. Ulicami mesta prechádzajú účastníci Plavby vo vkusných plátnových klobúčikoch, zháňajú sa suveníry, kupujú darčeky. Mnohí sa zoznamujú s pamätihodnosťami, vystupujú na ľubovniansky hrad. Večer sa pretiahol dlho do noci.

Ráno je v tábore ako v úli. Vládne tu pestrá zmes jazykov. Takmer dvesto účastníkov Plavby robí všetko preto, aby štart bol úspešný. Nástup účastníkov netrvá dlho. Všetci chcú čím skôr zoznámiť sa s riekou. Pred nimi je dvadsaťpäť kilometrov dlhá trasa, končiaca v Čirči. Aká bude?

Spočiatku sa jazdí veľmi opatrne, nedobrovoľný kúpeľ v zmútenej studenej vode nie je iste príjemný. Po čase si zvykáme na kolísanie, nestrážime toľko špičku lode. Venujeme sa aj okoliu. Ľubovniansky hrad je dávno za nami, objavujú sa zrúcaniny hradu Plaveč. Za mostom je malá perej. Jej splavenie nerobí problémy. Laminátové lode režú skoro každú vlnu, nafukovacie člny sa na vlnu pekne namodelujú. Takýchto perejí, ba omnoho väčších a krajších bude na poľskom území veľmi veľa. Plavba ubieha v družnej zábave, ale viacerí už pociťujú miernu únavu.

Úsek pred Orlovom je nepríjemný. V riečisku vidno bóje, ktoré vytyčujú plavebnú dráhu nákladným člnom, ktoré prevážajú štrk a piesok. Voda je tu teda hlboká a lenivá. Prekonanie tohto úseku stojí veľa síl. Pred mostom v Orlove sa rýchlosť prúdu zase zväčšuje. Hať z navŕšených kameňov je príjemným prekvapením. Plavba ďalej pokračuje nerušene, po niekoľkých zákrutách sme v cieli prvej etapy.

Druhý deň Plavby sa prebúdza do vlhkého rána. V širokom okolí panuje chladné počasie, obloha je pokrytá šedými mrakmi. Neprší však, a to je podstatné. Stanový tábor v Čirči, rozložený na pravom brehu rieky Poprad, dýcha pokojne. Poniektorí účastníci majú už za sebou raňajky, iní iba teraz vstávajú, pýtajú vodu a nedôverčivo hľadia na zatiahnutú oblohu. Mnohí ešte tvrdo spia.

Táborom sa rozlieha ostrý zvuk píšťalky vedúceho Plavby.

Zo spacích vakov vyliezajú aj tí, ktorí si chceli pospať dlhšie ako ostatní. Na spokojné raňajkovanie už nezostáva čas. Stany s príslušenstvom miznú vo vreciach rôznych veľkostí a druhov, plošina sprievodného nákladného auta sa pomaly zapĺňa. Starostlivo uschovávame doklady do nepremokavých vrecúšok, sadáme do plavidiel, službe na brehu hlásime štartovné čísla a plavíme sa v ústrety štyridsaťpäť kilometrom druhej etapy Plavby.

Skutočne, splav sa stáva zaujímavejším, pretože rieka už netečie otvorenou krajinou, ako doposiaľ, ale kliesni si cestu horami, obchádzajúc Kurčínsku Maguru (894 m) na našej strane a Kračonik (939 m) v Poľsku. Účastníci Plavby viac ako inokedy venujú pozornosť okoliu, každý z nich chce vidieť hraničný kameň, v ktorom rieka Poprad začína vytvárať spoločnú slovensko-poľskú hranicu. Plavíme sa popod zaujímavý visutý mostík, po ľavej strane vidno hájovňu Kurčín. Za ňou sa rieka stáča na sever, rýchle úseky sú striedané pomalými. Plavbu robia zaujímavou ramená rieky, splavné hlavne za vyššieho stavu. Osádka oranžovej laminátovej lode sa smelo púšťa do splavenia každého ramena.

V jednom z nich je však zakliesnený spadnutý strom. Tu nemožno váhať ani sekundu. Loď treba otočiť proti prúdu a pádlovať ku brehu.

Silný prúd strháva plavidlo, stačí však pár záberov pádlom a nárazu na prekážku možno zabrániť. Odvážiť sa prekonať prekážku znamená, podstúpiť dosť značné riziko vykúpania sa, pretože manévrovať s loďou medzi konármi a k tomu ešte v silnom prúde, je dosť namáhavé. Treba sa vrátiť do hlavného koryta a pokračovať v Plavbe.

Plavíme sa popod železničný most. Rieka v týchto miestach tečie poľským územím, štátna hranica pokračuje lesnatým terénom. Za ďalším železničným mostom sa údolie viac otvára, blížime sa k Mušine. Tam je plánovaná zastávka, tešíme sa na chvíľu oddychu na suchej zemi. Vystupujeme z plavidiel, obedujeme, píšeme prvé pozdravy domov. Obyvatelia Mušiny nám ochotne ukazujú cestu k obchodnému domu, obzeráme si vystavený tovar a po pol hodine ideme späť k lodiam. Nechávame sa unášať prúdom, kolísať vlnami. Za nami ostala Legnava, naľavo vidno rázcestie do Stariny s autobusovou zastávkou. Výrastkovia na brehu nám mávajú a lákajú na fľašu piva. Odolávame pokušeniu.

Za Malým Lipníkom rieka začína meandrovať. Vežu železnej konštrukcie, na kóte 565 m, vidíme takpovediac zo všetkých svetových strán. Rieka sa vôkol nej neustále kľukatí, až to začína byť nepríjemné. S úľavou registrujeme napravo Žegiestov-kúpele, obdivujeme architektonicky vhodne riešenú zástavbu.

Pristávame, je najvyšší čas rozhýbať skrehnuté končatiny. Volíme asi dva kilometre dlhú prechádzku, po nej znova sadáme do plavidiel. Pred nami je ešte pätnásť kilometrov plavby, pár desiatok metrov vľavo sa nachádza minerálny prameň Sulínka s chutnou zásadito-zemitou vodou.

Rieka nám pripravuje jedno prekvapenie za druhým. Pomalé úseky sú častejšie striedané úsekmi s veľkým spádom a tie sú z vodáckeho hľadiska zvlášť zaujímavé. Možno na nich skúšať vlastnú vodácku zručnosť, jazdu bokom vo vlnách, otáčanie lode, zavesenie do valca, výjazd do protiprúdu. Aj okolie je tu turisticky veľmi vďačné, jeho návštevnosť spevnením lesnej cesty do Mníšku nad Popradom iste vzrastie. Sledujeme priebeh prác pri spevňovaní brehu rieky, činnosť ťažkých mechanizmov v kameňolome na poľskej strane, diskutujeme na tému ochrany životného prostredia. Plavba nám rýchle ubieha, objavuje sa kostolná veža v Mníšku. Pár desiatok metrov po prúde rieka Poprad definitívne opúšťa spoločné slovensko-poľské územie a razí si cestu k sútoku s Dunajcom.

Posledné kilometre splavu bývajú spravidla najťažšie. Tak je tomu aj tesne pred koncom dnešnej etapy. Únava sa hlási čoraz nástojčivejšie. Najviac uťahané sú osádky na korytnačkách a iných nafukovacích člnoch. Pivnična pôsobí slávnostným dojmom. Pristávame na ľavom brehu rieky za taktov rezkej hudby, službe nesmieme zabudnúť nahlásiť štartovné čísla. Lode vyťahujeme na breh a s úsmevom na tvári sa púšťame do výstavby stanového mestečka.

Ráno nás prebúdzajú príjemné tóny hudby z ampliónu veliteľského vozidla a hrejivé slnečné lúče, smelo sa kradnúce do stanov. Pod ich záplavou náš tábor pripomína z diaľky rozkvitnutú lúku. Na dlhé vylihovanie niet času, rýchlo treba pripraviť raňajky, pobaliť sa a sústrediť na štart dvadsať kilometrov dlhej záverečnej etapy, v rámci ktorej sa uskutočnia aj preteky v zjazde s cieľom v Rytre. Súťažiť budú muži i ženy na nafukovacích a skladacích člnoch, pontónoch, kajakoch. Už pár minút po hromadnom štarte sa pole pretekárov značne diferencuje. V zjazde totiž nerozhoduje len kondičná pripravenosť, ale aj kvality plavidla.

Víťazia lode s klinovým dnom. Tie sú síce málo stabilné, neobratné, ale veľmi rýchle. Z pretekov odchádzajú ako víťazi poľskí športovci, my získavame body hlavne v triede nafukovacích člnov.

Z Rytra už ďalej po prúde netreba naháňať, nasadzujeme turistické tempo. Snažíme sa jazdiť v prúdnici. V nej je jazda najrýchlejšia a samozrejme nechýbajú vysoké vlny, v ktorých otvorené dvojmiestne kajaky majú veľa problémov so zalievajúcou vodou. Nechýbajú ani obťažné úseky.

Zvlášť zaujímavý je úsek pred cieľom dnešnej tretej etapy. Tvar prúdnice pripomína veľké S, s valcom vzbudzujúcim náš rešpekt. Na brehu stoja záchrancovia, ochotní, v prípade potreby pomôcť. Plavba ďalej pokračuje nerušene, onedlho pristávame na pravom brehu a tešíme sa z úspechu, akým splavenie približne deväťdesiat kilometrového úseku rieky Poprad nesporne je.

Už po štvrtýkrát budujeme stanový tábor, sušíme veci a utierame lode. Popoludní odchádzame autobusom za nákupmi do mesta Nový Sonč, ochutnávame chutnú poľskú zmrzlinu. O deviatej hodine večer začínajú slávnosti. Takmer dvadsaťtisícový dav divákov má možnosť sledovať na prírodnom javisku obrovských rozmerov dejiny novosondieckeho kraja. V žiari reflektorov vidíme povozy tiahnuce historickou soľnou cestou dolinou Dunajca, furmanov a obchodníkov domáhajúcich sa vstupu do mesta. Po rieke sa plavia plte so zabávajúcou sa šľachtou. Ráno nadišiel čas rozlúčiť sa s novými priateľmi. Skôr než odídeme, rôznymi spomienkovými a spotrebnými predmetmi sú za preukázané výkony odmeňovaní tí najlepší.

Do videnia priatelia vodáci, do videnia na vode!

Upravená reportáž, zdroj:
[1] Dušan Mamrilla, Štart na vode, Ľubovnianske noviny, Ročník V, Číslo 27/1979
[2] Dušan Mamrilla, Vodácka zručnosť, Ľubovnianske noviny, Ročník V, Číslo 29/1979
[3] Dušan Mamrilla, V žiari reflektorov, Ľubovnianske noviny, Ročník V, Číslo 37/1979

Tagy: