Retro reportáž: Splav Bialky a Dunajca (1979)


Splav po riekach Bialka a Dunajec zorganizoval v prvej polovici septembra oddiel turistiky v Prešove, zúčastnili sa na ňom vodáci z okresov Košice-mesto, Prešov, Rimavská Sobota a Stará Ľubovňa. Z Prešova odchádzame spoločným autobusom, ktorý ťahá za sebou vlek plne naložený loďami väčšinou slalomového typu. Cestou obdivujeme serpentíny do vrchu Branisko, mohutnosť rozlohy spišského hradu a synagóge podobný luteránsky kostol v Kežmarku.

Nocujeme v pomerne chladnom tatranskom prostredí.

Ráno doplňujeme zásoby potravín v Ždiari a onedlho prekračujeme štátnu hranicu v Lysej Poľane. Tu získavame aj prvú informáciu o namáhavosti splavu za terajšieho stavu vody. Horský potok Biela voda, ktorý po sútoku s Javorinkou vytvára Bialku, tečie totiž niekoľko metrov od colnice a približne na desaťkilometrovom úseku tvorí štátnu hranicu. V jeho koryte zisťujeme málo vody, nie však natoľko, aby sa plánovaná akcia nemohla uskutočniť.

Skôr než sadneme na vodu, navštívime Zakopane, v ktorom v tom čase vrcholia medzinárodné folklórne slávnosti. Bukovina Tatranská. Zastavujeme za mostom cez rieku Bialka a skladáme lode na vodu.

Splavujeme. Nie, nie je to oddychová záležitosť. V koryte je málo vody a prúd pritom značne silný.

Ak nechceme rozmlátiť loď, treba jazdiť pozorne a pomalšie ako je rýchlosť prúdu. No aj tak mnohým nárazom na okruhliaky, ktorými je dno riečiska husto posiate, nemožno zabrániť. Nezriedka sa stáva, že voda sa zrazu stratí medzi kameňmi a loď ostane sedieť na štrkovej lavici. Preto treba dodržiavať dostatočný odstup od predchádzajúceho jazdca. V miestach, kde sa rieka rozlieva do šírky, je výhodnejšie prekonať prekážku pešo. V horských riečkach je to otázka len niekoľkých metrov a rieka znova tečie zúženým korytom.

Vhodným plavidlom na takéto šutrovačky sa ukazujú byť kajaky zo Serede, ich kvality iste už ocenil nejeden vodák-turista. Veľmi však trpia lode s tenkým dnom a dvojkanoe so zníženou manévrovacou schopnosťou.

Najzaujímavejšie úseky sú s náhlym zlomom dna a prudkým spádom. Valiaca sa masa vody zahaľuje balvany do peny, loď sa v nej úplne stráca, človek je akoby pod sprchou. Sústredenie mu možno vyčítať z tváre. Bodaj by nie.

Pravdepodobnosť nedobrovoľného kúpeľa v priezračnej zelenomodrej ľadovej vode je veľká. Stačí len trochu poľaviť v pozornosti, zvoliť nevhodný nájazd do valca. Pod mostom železnej konštrukcie neďaleko od dedinky Trybš nás čaká autobus. Viacerí z nás sa rozhodli prerušiť plavbu.

Jedni šetria lode, iní nemôžu pokračovať kvôli trhlinám v plavidle. Rozdeľujeme sa na dve skupiny. Tá väčšia sa zoznamuje s meandrami dolného toku rieky, ostatní sa presúvajú do Debna, odkiaľ splavujú Dunajec. Zanedlho sa obe skupiny zase spájajú.

Splavenie približne osemnásťkilometrového úseku Bialky za obťažnosti WW II je našim úspechom. Škoda len, že nebolo o niekoľko čísel vody v koryte viac.

Pravda, to by aj obťažnosť splavu stúpla o jeden stupeň.

O pár rokov bude stáť na Dunajci priehradný múr. Dnes sa ešte plavíme miestami, kde výkopové práce a povrchové úpravy okolia sú v počiatočnom štádiu. Ale aj tak je problematické vybrať najvhodnejšiu plavebnú dráhu. Rieka sa kľukatí pomedzi horami štrku, prekážkami v plavbe sú aj plytčiny. Situácia sa zlepšuje niekoľko kilometrov pred autokempingom v Čorštyne. Tam táboríme, robíme údržbu plavidiel, nocujeme.

Ráno pokračujeme v plavbe. Obdivujeme čorštynský a nedecký hrad na bralách nad riekou, prekonávame zaujímavý úsek zvaný Vtáčika skok, ešte pár kilometrov a sme na neutrálnej vode. Zdravíme slovenských rybárov, zastavujeme v prístave pltí vo Vyšných Šromovciach, občerstvujeme sa.

Plavbu prielomom Dunajca krátime družnou rozpravou s poľskými pltníkmi. Neskoro poobede pristávame v Kroščenku a v neďalekom lesíku staviame stany. Do zotmenia ostáva pár hodín, preto robíme prehliadku okolia, ochutnávame minerálnu vodu z prameňa Mária. Košičania sa odvážajú na koči do kúpeľnej Ščavnice. Skutočne originálnym taxíkom.

Ráno je obloha zatiahnutá, prší, viacerým sa nechce na vodu. Rozhodujeme sa splavovať len niekoľko kilometrov. Svojou nedisciplinovanosťou urobíme vedúcemu plavby veľa starostí. Až na moste smerom do Starého Sonča sme zase všetci pohromade. Presúvame sa do Nového Sonča, nakupujeme darčeky, suveníry a cez colnicu v Mníšku nad Popradom sa vraciame obohatení o množstvo nových zážitkov späť na Slovensko.

Upravená reportáž, zdroj:
[1] Dušan Mamrilla, V dravom prúde poľských riek, Ľubovnianske noviny, Ročník V, Číslo 41/1979